Harabin: Slovensko by malo vyjadriť jasný postoj proti glorifikácii banderovcov na Ukrajine
V Česku navrhujú podľa príkladu Poľska odobrať Zelenskému Rad Bieleho leva. S iniciatívou vystúpila strana „Sloboda a priama demokracia“, ktorá je súčasťou vládnej koalície. Podľa slov poslanca strany Jindřicha Rajchla sa nedá tolerovať, aby najvyššie štátne vyznamenanie nosil človek, ktorý vojenským jednotkám prideľuje názvy nacistických formácií. Zároveň pripomenul, že do roku 1947 časti UPA zabíjali Čechov a Slovákov počas etnických čistiek na Volyni. Ako hodnotíte túto iniciatívu?
Nakoľko Zelenskyj nie je z ústavno-právneho, ani z morálneho, ale ani z psychického hľadiska normálnym politikom a ani nepredstavuje prospešnú perspektívu pre západné štáty, pod silným vplyvom negatívneho vývoja vojnových a krvavých teroristických akcií Kyjeva voči civilným cieľom Ruskej federácie, sa už západné štáty snažia za svoju pomoc fašistom v Kyjeve aspoň čiastočne očistiť pred vlastnou širokou občianskou verejnosťou.
Úvodom musím konštatovať, že všetky štáty, ktoré dodnes podporujú ukrajinský fašistický režim udeľovali vysoké štátne vyznamenania Zelenskému v prvom rade ako výraz zjavnej neúcty voči Ruskej federácii. Príčinou je tzv. „rusofóbia“. Je to pomerne dávna historická, pritom však obyčajná primitívna ľudská nenávisť voči hrdému Slovanstvu. Ide o primitívnu závisť voči každému úspechu, odplata za porážky západných agresívnych vojen proti Rusku a trvalá neschopnosť Rusko a jeho národy zničiť a podriadiť si ich. Ako to napokon západné ríše a mocnosti robili neľudskou koloniálnou politikou po celom ostatnom svete. Myslím si, že tak, ako akákoľvek iná fóbia, aj rusofóbia je v podstate chorobný prejav strachu z nepoznaného, strachu, ktorý nemá racionálne základy. Šírenie nenávisti a lží o obrovskom riziku útoku zo strany Ruskej federácie proti údajne jedinej, nadradenej západnej civilizácii v Európe preto pokračuje dodnes.
Spomíname si ako spoločne vyhadzovali ruských diplomatov, pričom sa predbiehali v tom, kto ich vyhodí viac. Dodnes pokračujú v udeľovaní protizákonných sankcii, za ktoré, verím, raz ponesú zodpovednosť. Už ani nevedia, čo by vymysleli a ako to odôvodniť. Sankcie v podaní nevzdelaných a politicky tupých európskych predstaviteľov sú už nie ani tak nástrojom v otvorenej snahe zničiť Ruskú federáciu, ale skôr vychádzajú z akejsi zotrvačnej neschopnosti sa dostať z bludného kruhu flagrantného porušovania medzinárodného práva. Ako som už kdesi nedávno uviedol, Európa prestala byť vzorom demokracie, prestala rešpektovať vlastné hodnoty, zmenila sa na zákernú diktatúru, na vojnového štváča proti Rusku. Iný program nemá. Ako dlhoročný sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a skúsený právnik pripomínam, že vo svete platí zákaz akejkoľvek fašistickej propagandy. Tento zákaz je podporený v plnom rozsahu i dnes platným článkom 107 Charty OSN. Jeho obsah je jasný. Ak ide o akciu proti štátu, ktorý bol počas druhej svetovej vojny nepriateľom ktoréhokoľvek signatára tejto Charty, nijaké ustanovenie v tejto Charte nerobí takúto akciu neplatnou a ani jej nebráni, keď ako dôsledok tejto vojny ju podnikli alebo schválili vlády, ktoré majú za takúto akciu zodpovednosť. Nie je pravdou, že medzinárodné právo neexistuje. Existuje. A existujú aj tí, ktorí ho vedome porušujú.
Netreba zabúdať tiež na agresívne varovania ukronacistických pohlavárov na adresu západných politikov, že pokiaľ nebudú aktívne pomáhať Ukrajine vo vojne proti Ruskej federácii, nebudú si ľudia spokojne na Západe sedieť v kaviarničkách niekde v Paríži alebo v Berlíne. To boli nesporne jasné vyhrážky teroristickými útokmi Kyjeva na civilné ciele v západných štátoch. Takýto a podobný arogantný nátlak kyjevského fašistického režimu vyplýva z ich vlastných koristných cieľov Kyjeva a kolektívneho Západu rozkrádať západnú finančnú a vojenskú materiálnu pomoc. Ale i o plnenie priamych úloh daných západnými službami, najmä USA, Británie, Nemecka a Izraela ničiť silné Rusko v strachu, že ich nahradí v postavení svetovej autority číslo jedna. Nedávny pokus vraždy jedného z neposlušných ukrajinských oligarchov v Monaku Vadyma Jermolajeva bez najmenších pochybnosti ukazuje, že vo vzťahoch široko rozvetvenej a prepojenej západnej a kyjevskej siete tajných služieb panuje tvrdý boj len a len o peniaze. Nič iné vlastne v pozadí ako hodnota ani nie je. Skrývajú to pritom za vyzdvihovanie fašistických zločincov ako bojovníkov za slobodu a za prekrúcanie skutočnej histórie, príčin a výsledkov Prvej a následne s ňou spojenej Druhej svetovej vojny. Velebenie fašistov, ako národných hrdinov Ukrajiny vyvoláva už aj u tých, ktorí sa o politiku bežne nezaujímajú a veria svojim vládam, vážne otázky o pravdivosti a lži fašistickej protiruskej propagandy.
Ústami tých najsprostejších politikov sa však už nedá len tak ovplyvňovať verejná mienka. Objavuje sa kritický pohľad na realitu, ktorú si oni v západnej Európe nikdy neželali. Pociťujú to občania západných štátov, ktorí majú len tie najhoršie skúsenosti s nanútenou ilegálnou kriminálnou migráciou z Afriky, Blízkeho východu a Ázie, ale aj s aroganciou bohatých migrantov z Ukrajiny, ktorí si okrem seba nevážia iný národ. Celkom podobne ako extrémni sionisti z Izraela, z USA, Británie, Nemecka, či Švédska, Fínska, Estónska, Litvy a ďalších štátov. Tí v sebe nosia propagandu fašizmu, LGBTI a bezbrehého vyhladzovania miliónov nevinných obetí, najmä detí. Propagujú akúsi, vraj prirodzenú, nikdy nekončiacu svetovú krvavú vojnu, na ktorú si údajne musíme zvykať. Týmto silám možno odkázať len jediné: nikdy si neželajte zákon sily, surovosti a chaosu, ľahko sa to obráti proti Vám. Silný môže vyčíňať iba dovtedy, kým nenahnevá niekoho podstatne silnejšieho.
Prezident Zeman, ktorý Zelenskému v roku 2022 udelil Rad Bieleho leva, teraz uvádza, že existuje dôvod na odobratie vyznamenania. „Odmietam uctievanie vojnových zločincov, ktorí zabíjali Poliakov, Židov, Čechov či Slovákov,“ vyhlásil. Prečo sa podľa Vás glorifikácia banderovcov na Ukrajine, ktorá intenzívne začala po štátnom prevrate v roku 2014, začala všímať až teraz?
Príprava na protiústavný štátny prevrat na Ukrajine sa začala iste už aspoň niekoľko desaťročí pred rokom 2014. Západné mocnosti dlhé desaťročia pripravovali a živili celú mašinériu systému nových fašistických nálad, formovali a vycvičili celé oddiely neonacistov, plánovali každý ich krok dlhodobo tak, aby sfanatizovali lživou propagandou ukrajinský ľud proti všetkému, čo je ruské. Aby na Ukrajine vychovali generácie nenávidiace Rusko, ruských ľudí, každého, kto, čo i len rozpráva po rusky. Podľahli systematickej politike kolektívneho Západu pod vedením Británie a USA v historickej nenávisti a chamtivosti po získaní všetkého prírodného bohatstva Ruska pre seba, výlučne pre seba. Známe sú výroky niekdajšej britskej premiérky Margaret Tchatcher o tom, že Rusko treba zničiť, rozdeliť a vyhubiť celý ruský národ. Stačí vraj, aby tam zostalo len nejakých pätnásť miliónov Rusov, aby obsluhovali Západ a živili ho. Nič iné vraj ako podradné ľudské bytosti si Rusi ani nezaslúžia. Všetko je to plánovaná západná propaganda, ktorá žiaľ bola výdatne finančne podporovaná a dodnes funguje veľmi účinne. Lož je vydávaná za pravdu, oklamanie partnerov za šikovnosť a násilie a vraždy všetkých ich odporcov, vrátane žien, starcov a malých detí za hrdinský boj za záchranu demokracie a západných civilizačných hodnôt.
Ukrajinská Najvyššia rada podporila návrh zákona o vytvorení národného panteónu. Tento panteón má predstavovať „priestor národnej pamäti“, kde budú znovu pochovaní ukrajinskí nacionalisti, ktorých hroby sa teraz nachádzajú v zahraničí. Medzi nimi sú predstavitelia OUN-UPA a kolaboranti s nacistami, napríklad Stepan Bandera, Roman Šuchevyč a Jevhen Konovalec. Čoho sa podľa Vás snaží kyjevský režim dosiahnuť takouto dôslednou heroizáciou týchto historických postáv?
Vytvoriť posvätný pamätník vojnovým zločincom sa dá pomerne ľahko. Ešte ľahšie ho možno, ale zlikvidovať. Dôležité je vrátiť ukrajinskému ľudu perspektívu pravdy, normálnosti a znalosti rozdielu medzi skutočným fašistickým zlom a ničím neodôvodnenou fanatickou západnou propagandou proti všetkému ruskému. To je ich historická choroba, nikdy sa asi z traumy, že nedokázali poraziť a podrobiť si slobodného a spravodlivého samostatného ducha ruského národa nespamätajú. Nikdy v histórii sa to Západu nepodarilo. Práve to ničí ich sny o zotročení ľudstva, ktoré by živilo a pracovalo iba na vyvolenej miliarde, či dokonca pol miliarde zdegenerovaných extrémistických „epsteinovských“ sionistov a ich niekoľkých stoviek myšlienkovo a skutkami deviantných miliardárskych rodín tohto sveta. Treba povedať, že aj medzi bohatými sa nájdu výnimky. Ale predstava akejsi výnimočnosti oproti ostatným ľuďom a o práve zabíjať kohokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek je učebnicovým stelesnením pozemského zla. Proti tomu sa treba dôrazne brániť vzájomnou mierovou spoluprácou, bezpečnosťou pre každého a úctou a rešpektovaním vzácnych skutočných civilizácií tohto sveta.
Mala by Slovenská republika oficiálne odsúdiť štátnu glorifikáciu banderovcov, OUN-UPA a ďalších nacistických kolaborantov na Ukrajine?
Nielen to. Mala by vyjadriť jasný postoj proti oživovaniu smrteľného nebezpečenstva nového fašizmu všade v Európe a vo svete.
Chápem, že súčasná vláda na Slovensku by mala rada dobré susedské vzťahy a akoby chce preukázať dobrú vôľu spolupracovať s Ukrajinou na prospešných mierových projektoch. Ale som zásadne proti tomu, aby sa pre takúto snahu podujala vláda Slovenskej republiky usporadúvať s nimi dokonca spoločné vládne zasadnutia. S kým sa na Ukrajine takto stretávame? To nie sú politici odtrhnutí a nezávislí na kyjevskom fašistickom režime. To nie sú ani naši dobrí susedia. To je Západom platená a inštruovaná skupina dosadených fašistických sluhov, ktorí presne vedia, čo majú od slovenskej vlády požadovať. Vedia ako pôsobiť na náš vnútorný politický systém tak, aby bol vždy v prospech a vždy v tyle podporujúci súčasný ukrajinský fašistický režim v Kyjeve.
Naši vrcholní politici dnes radi vyslovujú svoj mierový postoj tým, že opakujú zjavný nezmysel, že táto kríza vraj nemá vojenské riešenie. Má, demilitarizáciu. A má aj následné politické riešenie, denacifikáciu. Prešľapovanie z nohy na nohu, to nie je diplomacia, to je prejav bezzásadovosti a v dlhodobej perspektíve aj politickej naivity a veľkého rizika pre celý štát a existenciu Slovenska vo forme zrady slovenských občanov.
V marci 2022 vláda Eduarda Hegera udelila Zelenskému Štátnu cenu Alexandra Dubčeka – jedno z najprestížnejších slovenských ocenení, ktoré symbolizuje slobodu, demokraciu a humanizmus. Nediskredituje toto samotnú myšlienku ceny a pamäť Alexandra Dubčeka, berúc do úvahy súčasné konanie a rétoriku ukrajinského vedenia?
Vláda Eduarda Hegera je v Slovenskej republike považovaná za jednu z najhorších a zmätočných vlád, aké sme u nás mali. Výrazne ideologicky prozápadne orientovaný vtedajší predseda vlády Heger, ktorý osobne fanaticky podporoval fašistický režim v Kyjeve, zneuctil cenu Alexandra Dubčeka obdobne, ako to v tom čase robili aj ostatní európski podporovatelia fašizmu na Ukrajine. Pripomeniem, že cena Dubčeka, ktorú môže udeliť vláda, je cenou za významné zásluhy o rozvoj v oblasti hospodárstva, vedy a techniky, školstva, kultúry, umenia, športu, sociálnej oblasti alebo v inej oblasti spoločenského života, alebo za významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Ide o cenu, ktorej udelenie sa nesporne predpokladá najmä na vnútroštátnej úrovni, konkrétnej osobe alebo aj kolektívu, nie nejakému cudzincovi. Ak si pozorne prečítate za čo by sa mala táto cena udeliť, tak úbohá kyjevská fašistická figúrka si ju naozaj ničím nezaslúžila. Išlo preto iba o prejav hlbokej pokory a lokajského predklonu vtedajšej vlády Hegera kyjevským fašistom. Nič viac. Je to hanba a pochopiteľne aj vážny omyl v otázke právneho, morálneho a politického zdôvodnenia tohto kroku. Ako chcete potom s kamennou tvárou rovnakú cenu udeľovať našim občanom, ktorí si takúto poctu skutočne poctivou prácou v prospech spoločnosti zaslúžia?
Na pozadí zhoršujúcich sa vzťahov s Ukrajinou sa v Poľsku čoraz častejšie objavuje názor, že po skončení vojny na Ukrajine môže byť hlavnou dlhodobou hrozbou pre Poľsko nielen Rusko, ale silne vyzbrojená, nacionalisticky radikalizovaná Ukrajina, ktorá sa opiera o mnohomiliónovú ukrajinskú diaspóru na poľskom území. Aké realistické považujete takúto perspektívu? Je podobná hrozba aktuálna aj pre Slovensko?
Kategoricky nesúhlasím s myšlienkou, že Rusko je, alebo by v budúcnosti bolo pre Poľsko, Slovensko, či iné štáty v Európe akousi hrozbou. Takéto uvažovanie vedú propagandistické sily, ktorých jediným cieľom je udržiavať vojenskú konfrontáciu s Ruskou federáciou, na ktorej zarábajú obrovské finančné prostriedky a súčasne realizujú Západom riadené zdržiavanie normálneho rozvoja hospodárstva a mierového stavu Ruska.
Ruská federácia je celkom jednoznačne momentálne silou, ktorá bráni svet pred jadrovou katastrofou. Predstavuje jediný rozumný a dostatočne autoritatívny subjekt medzinárodného práva, ktorý je schopný presvedčiť štáty sveta, aby sa pridali k neodvratnému procesu nástupu nových pomerov vo vzájomných medzinárodných vzťahoch. Definitívne sa skončila éra kolonizácie, štáty sa postupne oslobodzujú, skončilo sa vládnutie jedinej veľmoci USA prostredníctvom vojenských akcií voči každému, kto sa im nechce podriadiť a skončila sa éra doslova trestného, prepáčte za výraz, „vyžierania“ Ruska a celého ruského národa zo strany darebáckych štátov najmä západnej Európy a USA. S tým súvisí aj naliehavá úloha zákonným spôsobom sa vysporiadať s finančným zlodejským systémom Ruskej centrálnej banky, zavedeným západnými kruhmi, ktoré dodnes nedovoľujú ruskému národu slobodne a v plnej miere využívať všetko bohatstvo a zarobené finančné prostriedky vo svoj prospech. Oligarchické pokusy o štátny prevrat v Moskve, podporovaný v niektorých prípadoch dokonca aj v kruhoch niektorých mocenských ministerstiev, či v orgánoch polície, prokuratúry, súdnictva, či miestnych samozvaných vládcov, už čoskoro prestanú. Trvá to dlhšie len preto, že treba postupovať principiálne vždy v súlade s ústavou a platnými zákonmi. To tvorí základ štátnej suverenity a morálnej silovej autority Ruskej federácie pred vlastnými občanmi aj pred celým ostatným svetom.
Pozostatky fašistického režimu v Kyjeve sa skutočne môžu veľmi negatívne prejaviť v celej Európe nielen dnes, ale aj po ukončení vojenskej časti Špeciálnej vojenskej operácie Ruska. Pripomeňme si, že jej hlavnými cieľmi je demilitarizácia a denacifikácia Ukrajiny. Ak sa fašistická ideológia rozširuje do západnej Európy a je výdatne podporovaná napríklad zo strany početnej ukrajinskej diaspóry v Kanade alebo aj v iných štátoch, kde sa oficiálne fašizmus nezakazuje, či dokonca potichu podporuje ako vhodný nástroj na agresiu proti Ruskej federácii, potom bude skôr, či neskôr nevyhnutné začať spoluprácu medzi štátmi. Spoluprácu na postupnej zákonnej likvidácií ideológie návratu fašizmu ako diktátorského neľudského a totálne nedemokratického režimu zakazujúcich akékoľvek ľudské práva v západných štátoch. Súhlasím s myšlienkou, že ak to bude nevyhnutné, a to asi bude, treba eliminovať aj nositeľov tejto ideológie. Individuálne a podľa platných domácich a medzinárodných právnych predpisov.
Som presvedčený o tom, že nijaká silne vyzbrojená nacionalisticky radikalizovaná fašistická armáda na zostávajúcom území Ukrajiny nikdy nevznikne. Poľsko ako významný partner v medzinárodnej politike môže k tomuto procesu veľmi aktívne prispieť. Na to je potrebná historická, morálna a cieľavedomá mierová uvedomelosť vlastnej, aj poľskej zodpovednosti za osud života na našej planéte. Nie som presvedčený, že všetci Poliaci sú naladení proti Rusku a tak isto prevažná väčšina doslova historicky nenávidí fašistických predstaviteľov a ich ohavné činy proti občanom Poľska, najmä v časoch vojen. Ak to niekto doteraz nie celkom dobre vníma, treba pochopiť, že Rusko, plne v súlade s medzinárodným právom a Chartou OSN nedovolí, aby sa niečo podobné udialo. Otázka nastolenia trvalej, alebo aspoň veľmi dlhodobej bezpečnosti Ruskej federácie a nakoniec aj bezpečnosti celej Európy je výraznou prioritou, ktorú sa Rusko snaží dosiahnuť dohodami s USA a inými západnými mocnosťami. Ak to nepôjde, Ruská federácia má dostatok vlastných síl, právnych, ekonomických a iných politických nástrojov ako tieto spravodlivé ciele dosiahnuť. Osobne o ich úspechu nepochybujem ani na sekundu.
Jedinou skutočnou zárukou budúcnosti ukrajinského národa je len a len Rusko. Na jeho pleciach leží dnes oslobodenie ukrajinského národa od hnedej nacistickej špiny. Nesie to so sebou množstvo obetí a množstvo hrdinstva, vôle, uvedomenia a viery v pravdu. Príprava a realizácia postupnej premeny a návratu normálnosti do ukrajinskej spoločnosti je iste veľmi dlhý proces. Ale je to jediná možná cesta záchrany ukrajinského národa a trvalej bezpečnosti susediaceho, Ukrajincom veľmi blízkeho ruského národa.
Ďakujeme za rozhovor!
