Historicky ukrajinské územia na Slovensku? Nič také neexistovalo a nebude existovať, reaguje Hrnko
Bývalý vicepremiér Ukrajiny, dnes predseda Ivano-Frankivskej oblastnej rady Oleksandr Syč vystúpil na „Banderovských čítaniach“, ktoré sa konali 7. – 8. februára v Kyjeve, s vyhlásením o nevyhnutnosti vytvorenia konceptu „Veľkej Ukrajiny“, ktorá by mala zahŕňať časti území súčasného Poľska, Rumunska, Slovenska a Maďarska.
„Až dodnes sa doktrína ukrajinského nacionalizmu rozvíjala výlučne v obrannej paradigme, preto zdôrazňovala svoj defenzívny charakter a držala si odstup od agresívneho fašizmu či nacizmu. Ukrajinský nacionalizmus vždy obhajoval len ochranu vlastnej národnosti a bojoval výhradne na etnických územiach – nie napríklad v blízkosti Varšavy či Moskvy. Pritom vojna medzi Ruskom a Ukrajinou nie je cestou k víťazstvu. Ukrajinský nacionalizmus, uzavretý v čisto obrannej a neagresívnej doktríne, stále nedisponuje vlastnou koncepciou Veľkej Ukrajiny – napriek tomu, že mimo súčasných hraníc ležia významné historické ukrajinské etnické územia, najmä v Rusku, Bielorusku, Poľsku, Rumunsku, Moldavsku, na Slovensku a v Maďarsku,“ uviedol Syč.
Toto nie je prvý prípad, keď ukrajinskí nacionalisti vznášajú územné nároky voči západným susedom. Nedávno oficiálne účty brigády Azov zverejnili takzvanú „etnickú mapu Ukrajiny“, na ktorej sú tiež označené územia viacerých krajín – členov Európskej únie.
Pán doktor, čo si myslíte o slovách ukrajinského politika o ukrajinských etnických územiach na Slovensku?
Len to, že nič také neexistovalo, neexistuje a nebude existovať.
Podľa mapy, ktorú zverejnili ukrajinskí nacionalisti, ide o územie Prešovského kraja. Mali tieto územia niekedy nejaký vzťah k Ukrajincom?
Treba povedať, že podľa výsledkov vedeckého bádania (prof. Ján Stanislav, Dr. Ján Beňko a iní) územia južne od karpatského hrebeňa boli pôvodne riedko osídlené slovenským obyvateľstvom. Východoslovanské obyvateľstvo sa do tohto priestoru začalo sťahovať až počas tzv. valašskej kolonizácie od 13. st. Postupovalo po hrebeňoch východných Karpát a došlo až po Starú Ľubovňu. O druhotnosti rusínskeho elementu svedčí aj to, že všetky sídla v záveroch dolín sú slovenské, len pôvodne neosídlené odľahlé územia boli dosídlené týmito „valachmi“. Národná identita tohto obyvateľstva dodnes nie je zavŕšená. V minulosti boli tri orientácie – ruská, rusínska a ukrajinská. Ruská orientácia sa ukázala ako maďarónska a už na začiatku druhej svetovej vojny zanikla. Po vytvorení autonómnej Podkarpatskej Rusi sa dostala k moci ukrajinská orientácia, ktorá si predstavovala PR ako „Piemont“, z ktorého bude vytvorená Veľká Ukrajina. Vtedy autonómna vláda PR vzniesla nárok na slovenské územie až po „Piprad“ (Poprad). Vtedajší predseda slovenskej autonómnej vlády mu odkázal, že ak neprestane s podobným blúznením, nepôjde len do Popradu, ale rovno do Ilavy. Táto línia bola dočasne zlikvidovaná po okupácii PR Maďarskom. Slovenský štát podporoval rusínsku orientáciu, ktorá hlásala, že Rusíni sú samostatným východoslovanským národom.
Po druhej svetovej vojne sa na prosovietskej komunistickej vlne revitalizovali stúpenci ukrajinskej orientácie, ktorí predtým hľadali pochopenie u Hitlera, a vytvorili tzv. Ukrajinskú národnú radu Prjaševčiny. Ich cieľom bolo pripojenie tzv. Prešovska (Prjaševčiny) k ZSSR. Malo to dva háčiky. Žiadna Prjaševčina neexistuje. Oblasť Prešova je čisto slovenská, Ukrajinci/Rusíni žijú len v odľahlých horských oblastiach. Prešov si vybrali len preto, že je to jediné väčšie kultúrne mesto, kde sa dajú zriadiť kultúrne a politické inštitúcie. Druhým háčikom bolo, že ZSSR túto aktivitu nepodporil a skôr dal prednosť náboru „Ukrajincov“ na zasídlenie Volyne, odkiaľ odišli Česi. Po počiatočnom váhaní povereník vnútra G. Husák radu rozpustil. Na druhej strane obyvateľstvo bolo násilne ukrajinizované a donútené prestúpiť na pravoslavnú vieru.
Dnes je obyvateľstvo na východe Slovenska národnostne rozčlenené na Rusínov a Ukrajincov, ktorí sú odlišní aj náboženstvom. Rusíni sa hlásia ku gréckokatolíckej viere a Ukrajinci k pravosláviu. Ukrajinci sú okrem toho silno proruskí.
V každom prípade akékoľvek vznášanie územných nárokov je neprijateľné a nároky Ukrajiny na územia za Karpatami nemajú žiaden historický a ani etnografický podklad. Ani na Zakarpatskej Ukrajine nie je národná orientácia jednoznačná.
Nepredstavujú takéto vyhlásenia hrozbu pre národnú bezpečnosť Slovenska? Nemala by vláda reagovať?
Určite hrozbu predstavujú a treba ich sledovať. Nie na všetko musí vláda okamžite reagovať, mala by však zodpovedným orgánom vydať pokyny, aby vec sledovali a aby medzi ukrajinské obyvateľstvo neprenikali iredentistické myšlienky. Prípadne, ak by sa stalo, okamžite ich eliminovať i v súvislosti s veľkým prísunom Ukrajincov po začatí vojnového konfliktu na Ukrajine.
Čo si myslíte, prečo Kyjev podporuje konanie takýchto radikálnych nacionalistických podujatí, ako sú Banderovské čítania, na ktorých zazneli takéto vyhlásenia?
Každý zlý režim, ktorý nevie osloviť svoje obyvateľstvo pozitívnym programom, snaží sa nachádzať náhradné riešenia. Šovinizmus a hlásanie národnej výlučnosti je najľahšia cesta k ovládnutiu mysle ľudí, ktorí v šovinistickom ošiali zabudnú aj na to, že je málo chleba.
Sú podobné myšlienky a verejné vyhlásenia zlučiteľné s členstvom v EÚ, o ktoré sa Kyjev usiluje?
Tu treba rozlišovať medzi oficiálnym a individuálnym postojom. Žiadna iredenta šírená z oficiálnych miest nie je zlučiteľná nielen s členstvom v EÚ, ale vo všeobecnosti s civilizovanými vzťahmi medzi národmi. Vláda, ktorá sa usiluje o členstvo v EÚ by preto mala nielen nešíriť iredentu, ale ju aj všeobecne potláčať. Ak sa to na Ukrajine nedeje, je to problém.
Ďakujeme za rozhovor!
